Pocit, ktorý človek vstrebáva celé desaťročia máme vpísaný až v samotnej dreni kostí a neustále sa prehlbuje, podobne ako vrásky okolo očí. Niekedy pôsobí ošúchane, inokedy má svojský nádych, no je náš.
Keď niekto povie, že je patašanom, vždy sa nájde niekto, kto pohotovo odvetí: „Ale z ktorej strany?“ Už nám to lezie krkom, no rozhodne to neberieme smrteľne vážne – pretože ten, kto sa pýta, zvyčajne takmer nič nevie o tom, aké to je pochádzať z Pataša... semmiképpen sem gondoljuk véresen komolyan, mert aki megkérdezi, az leggyakrabban vajmi keveset tud arról, milyen valójában patasinak lenni.
Čiliz-Pataš, juhozápadné Slovensko. Malá, tradične maďarsky hovoriaca obec ležiaca na brehu potoka, od ktorého odvodzuje svoje meno. Prevládajúce spôsoby obživy – poľnohospodárstvo a drobné remeslá – sa v priebehu stáročí stali súčasťou našej identity, a to aj napriek tomu, že nasledujúce desaťročia formovali globálne katastrofy. Našim prarodičom a starým rodičom nezostávalo nič iné, než sa spoliehať na vytrvalosť a vynaliezavosť; situácia sa napokon do istej miery stabilizovala. Vytrvalosť prešla do podoby životného štýlu, zatiaľ čo vynaliezavosť zostala zachovaná. Vo vzduchu však stále cítiť – a hukot strojov stále pripomína – spomienky na skoré ranné vstávanie, ťarchu bremien i zraniteľnosť vyplývajúcu zo závislosti od mocných. Dnes je to pre niekoho len doplnková činnosť, zatiaľ čo pre iných predstavuje hlavnú náplň práce. Jedno je však isté: sú to peniaze zarobené tvrdou prácou. Človek by sa mohol opýtať: prečo? Prečo sa zodrať prácou šesťdesiat hodín týždenne? Prečo neustále pracovať na plné obrátky? Odpoveď presahuje rámec finančného zisku; nachádza sa v tvorbe hodnôt a v harmónii jednotlivých prvkov: v mladom stromčeku, ktorému sa začína dariť, v rozvoji našich hospodárstiev, v uvedení vlajkového produktu na trh, v dome zrekonštruovanom a zachovanom po našich zosnulých predkoch, v odkaze starých rodičov či v úspechu našich detí. Každá z týchto hodnôt si vyžaduje maximálnu starostlivosť – primeranú okolnostiam – a udržiavanie rovnováhy, pretože absencia čo i len jedného prvku môže mať veľmi rýchlo kruté následky. Tí, ktorí tieto hodnoty každodenne uplatňujú a žijú nimi, si uvedomujú silu viery, vôle, všestrannosti, prezieravosti, schopnosti tvrdo pracovať a praktického prístupu. Tieto vlastnosti tvoria piliere života vidieckeho človeka a predstavujú samotnú podstatu tunajšieho života.
Čo by si z toho mali odniesť čitatelia – či už mladí, v strednom veku alebo tí starší? Predovšetkým to, že sme cenní – že každý z nás v niečom vyniká. Mali by sme tieto talenty objavovať, rozvíjať a – ak budeme mať šťastie – aj zmysluplne využívať počas svojich aktívnych rokov, aby sme ich napokon v jeseni života odovzdali ďalej, ak teda bude komu... Niet nič, čo by som počúval radšej než príbehy svojich predkov – príbehy, ktorým som nevenoval pozornosť, keď ich rozprávali po prvý raz. Dnes by som hltal každé ich slovo, no oni už mlčia.
Ha kérdezünk a mesterséges intelligenciától, akkor kérdezzünk jót és kérdezzünk jól, hogy megfelelő választ kaphassunk. Kérdezni tőle nem erény, de nem is szégyen, egyszerűen csak a mindennapjaink része. A harmadik kezünk és a második fejünk. Még akkor sem szégyen, ha a pontatlanságokat és a felületességet figyelmen kívül hagyva közzé is tesszük anélkül, hogy leellenőriztük és feltöltöttük volna önmagunkkal- a saját gondolatiságunkkal. Csupán tükröz valamit, amit még az AI sem tud mindig a leplezni. Az önkritika hiányát. Jó esetben a humoros önkritika hiányát. Az idő pénz, mondják. Kinek több, kinek kevesebb, de tény hogy ez igaz és egyre igazabb lesz, viszont az itt élés lényege a ráfordított időben is rejlik. Megállunk, beszélünk, urambocsá pletykálunk és nem sajnáljuk azt a tizenöt percet. Nem úgy, mint hébe-hóba a városok főutcáján 16:00 és 16:15 között araszolva, szóljon bármilyen toplistás éppen aktuális semmitmondó egyensláger.
Vývoj mobilného internetu o celé roky predbehol čo i len samotnú myšlienku vybudovania verejnej wifi siete v Pataši. Jej existencia je síce chvályhodná, no zároveň možno konštatovať, že – okrem ďalšieho rozširovania kamerového systému – už pre ňu v podstate neexistuje využitie. Presne tak, ako pre mnoho iných vecí, keďže ide o všeobecný trend a dalo by sa povedať, že to je charakteristický znak dedinského života. Hlavnou podmienkou toho, aby sa nám tu dobre žilo, je vytvoriť prostredie podľa našich hodnôt a plánov do budúcna. Nemá zmysel hľadieť len na vlastné prežitie a kvôli zlým ideológiám vyvolávať hádky medzi ľuďmi, ktorí hovoria iným jazykom alebo majú iné názory. Inak si ani nevšimneme, ako sa niektoré časti našej rodnej dediny pomaly menia na kulisy z filmu o zombíkoch.
Pohľad na výskumy i každodennú realitu odhaľuje, že v diskusii o detstve v meste a na vidieku neexistuje jednoznačný víťaz. Obe prostredia obohacujú tých najmenších – a nastupujúcu generáciu ako celok – o osobité prednosti. Hoci mesto svojím jedinečným rytmom, pestrými podnetmi a kultúrnou rozmanitosťou podporuje rýchlu prispôsobivosť a dynamický rozvoj, rozhodne neplatí, že človek s vidieckymi koreňmi sa neskôr v živote nemôže stať skutočným kozmopolitom. Vidiek ponúka uprostred dnešného digitálneho šumu niečo neoceniteľné: emocionálnu stabilitu, pocit slobody v blízkosti prírody a hlboké korene siahajúce naprieč generáciami.